Fleš

Jeho čierne oči na krátku chvíľu zabehli ku mne. Bez slova si odsadol a ja som zhodila tašku na zem a potom som sa natisla k nemu na matrac.
Nahrieval štof na lyžičke. Vystupujúce lícne kosti mu naťahovali pokožku tváre, prsty sa mu chveli. Vyzeral tak bezmocne. Strašne som mu chcela pomôcť. Pôsobil tak sladko, tak zraniteľne. Vôbec nepatril medzi ksichty v tomto brlohu. Objala by som ho a dohovorila by som mu: nech sa na to vykašle. Nech to svinstvo zahodí, nech…
Miesto toho som zízala na jeho štíhle biele prsty, rozochvené a majúce čo robiť, aby nevyliali rozpustenú zmes. Natiahol štof do striekačky, bolo jasné, že to nerobí prvý raz. Vyhrnul si rukáv košele. „Podrž“. Podal mi inzulínku.
Bez dychu som sledovala hnedastý obsah inzulínky a pocítila som nevýslovnú chuť si šľahnúť. V tom okamihu sme sa stali jedným telom, jedným mozgom a jedinou myšlienkou na fleš.
Môj chlapec si vyvliekol opasok aby si ním stiahol biceps. Koniec remeňa zovrel v zuboch, bez slova ku mne natrčil dlaň. Mala som mu tú striekačku rozšliapnuť, ponúknuť čosi zo seba. Čosi úplne iné.
Prepichol si bielu pokožku, okolo ihly sa vyronila kvapka krvi. Tie čierne oči ako stredy dvoch terčov sa obrátili ku mne. Čosi sa v nich mútilo. Akoby ten skalený, obsah inzulínky sa vyjavil v dvoch ozrutných víroch, šialene krúžiacich a hltajúcich zvyšok tohto sveta.
„Daj si!“
A ja som si dala.